Titanic bol vybavený na tú dobu špičkovými technológiami, ktorú
predstavovali elektrické výťahy, kompletné elektrické osvetlenie či dve
rádiové stanice. Vrak lode, ktorá bola v prevádzke len štyri dni, 16
hodín a 6 minút, leží dodnes na dne Atlantiku.
Stavba zaoceánskeho parníka sa začala 31. marca 1909 v prístave Belfast v
Severnom Írsku. Vznikol na objednávku spoločnosti White Star Line v
lodeniciach firmy Harland and Wolff, ktorá bola začiatkom 20. storočia
najväčšou spoločnosťou na stavbu lodí.
Titanic mal prevážať cestujúcich a poštu medzi Európou a Severnou
Amerikou. Po vyše dvoch rokoch stavebných prác nastal 31. mája 1911
slávnostný okamih: za prítomnosti približne 100.000 divákov bola loď
spustená na severoírsku rieku Lagan.
Pri udalosti došlo k smrteľnému zraneniu jedného z robotníkov, na
ktorého spadol obrovský kus dreva, ktorý bol súčasťou podpornej
konštrukcie. Plavidlo nebolo ale ani zďaleka dokončené, a tak sa ďalšie
mesiace tisíce robotníkov venovali stavbe lodných palúb, výstavbe
honosných interiérov a inštalácii 29 obrovských kotlov, ktoré mali
poháňať dva hlavné parné stroje.
Trup Titanicu bol pre bezpečnosť rozdelený na 16 vodotesných komôr
oddelených vodotesnými dverami, ktoré sa automaticky uzatvorili v
prípade naberania vody. Tento systém mal byť pre Titanic známkou vysokej
bezpečnosti a umocňoval predstavu o nepotopiteľnosti plavidla.
Architektom bol Thomas Andrews, ktorý sa napokon aj sám stal jednou z
obetí tragédie. Loď bola dlhá 269 metrov, široká 28 metrov a vážila viac
ako 46.000 ton. Celkovo mala 10 palúb. Najvyšší štandard luxusu bol
pripravený pre cestujúcich prvej triedy. Na Titanicu nechýbalo
holičstvo, knižnica, turecká sauna, bazén či ihrisko na squash.
Na palube sa v čase nehody nachádzalo 2224 cestujúcich a členov posádky. Z toho 337 pasažierov bolo ubytovaných v prvej triede.
Na prvú a poslednú plavbu sa Titanic vydal z prístavu Southampton do New
Yorku 10. apríla 1912. Počas plavby dostala posádka lode niekoľko
varovaní o ľadových kryhách, ktoré sa objavovali nezvyčajne ďaleko na
juhu.
Preťažená obsluha rádiostanice kapitánovi a dôstojníkom odovzdala iba
časť týchto správ. Napriek tomu je zrejmé, že velenie lode o hroziacom
nebezpečenstve vedelo. Krátko po tragédii sa vyskytli aj názory, že pri
správnom navigovaní mohol parník zrážku s kryhou zvládnuť.
Pre 1513 cestujúcich a členov posádky však napokon nebolo záchrany,
keďže Titanic mal iba 20 záchranných člnov a v nich 1180 miest pre
pasažierov. Člny so 706 uzimenými pasažiermi sa plavili po mori až do
svitania, keď sa k nim priblížila loď Carpathia a vzala ich na palubu.
Väčšina z tých, ktorí prežili, cestovala v prvej alebo druhej triede.
Najviac obetí bolo z lacnejších tried lode.
Tragédia sa stala vyhľadávaným námetom pre filmových tvorcov. Prvé
filmové spracovanie katastrofy v podobe nemého filmu nasledovalo už
niekoľko mesiacov po katastrofe. Veľkofilm Titanic (1997) režiséra
Jamesa Camerona v hlavných úlohách s Leonardom Di Capriom a Kate
Winsletovou získal 11 Oscarov.
Pátracie práce po vraku lode neutíchali ani desaťročia po tragédii.
Prvý, aj keď neúspešný pokus o nájdenie vraku Titanicu podnikol americký
multimilionár Jack Grimm v júli 1980. Úspešnejší bol výskumný tím
Roberta Ballarda a Jeana-Louise Michela, ktorý 1. septembra 1985 objavil
približne 400 míľ južne od Newfoundlandu jeden z 29 kotlov potopeného
Titanicu. O deň neskôr našli na dne Atlantiku samotný vrak Titanicu.
Vrak dodnes leží v hĺbke 13.000 stôp na mierne sa zvažujúcom oceánskom
dne alpského typu s výhľadom na malý kaňon. Jeho prova smeruje k severu a
loď spočíva vzpriamene na dne oceánu. Do takej hĺbky oceánu nepreniká
žiadne svetlo a je tam len málo známok života.
Experti sa zhodujú na tom, že vrak nemožno vytiahnuť, keďže ho korózia
poškodila natoľko, že pri pokuse o vytiahnutie by sa rozpadol na kusy.
Po celé desaťročia sa súvislosť Titanicu so severoírskym Belfastom
príliš nezdôrazňovala. Odkedy sa však Cameronov film stal svetovým
trhákom, Belfast sa týmto spôsobom snaží lákať do mesta zahraničných
turistov.